Všetko to začalo jedným snom.

Nebol to však obyčajný sen aké bežne bývajú. Toto bol sen prebudenia. Bolo to pred  rokmi v čase, keď som bitý udalosťami života, vyčerpaný a zúfalý uľahol na lôžko. Cítil som sa v ten večer akosi zvláštne.

Bol som ako v nejakom omámení a pohlcovala ma slabosť a nevoľnosť. 

Mával som v tom období čudné stavy. Bol som doslova na dne.

Prepadala ma telesná i duševná bolesť a ja som sa zmietal v zúfalstve. Mal som pocit, že prichádzam o všetko a strácal som silu žiť. V ten večer som už naozaj nevládal, pretože ma prenikala úplná beznádej a ja som volal plný bolesti o pomoc celé nebesia. Áno v ten večer som si spomenul dokonca i na Boha.

V tomto stave som unavený a celkom vysilený zaspal.

V tú noc som sa prebudil z tvrdého spánku do svojho sna.

Bol som v ňom tak prítomný, ako som teraz tu. Myslíte, že sa to celkom nedá? Hm. Ja som si to predtým myslel tiež. V tú noc sa však moje myslenie celkom zmenilo.

Do nitky mokrý, vo vytržení som sa prebudil.

Toto veru nebol len obyčajný sen, ale hlboké prežitie silného tušenia vynárajúceho sa ako spúšť obrazov nevyvrátiteľného diania. Bolo to veľké vnútorné prežitie, prechádzajúce mojím duchom. Celkom ma to prežitie zmenilo. Dávalo môjmu vnímaniu, hlboký zmysel a veľkú vážnosť.

Od tej chvíle som vedel, že zo svojím životom musím niečo veľké urobiť! Vedel som, že musím nastúpiť na novú cestu.

Musím niečo urobiť! Musím niečo urobiť! Opakoval som si dlho bez prestania zasiahnutý strachom i pocitom zodpovednosti.

Ten sen bol obrazom vtisnutým do mojej hrude takou silou, že ma celkom prestúpil, ako tušenie všetkých súvislostí ľudského života. Ako prichádzajúca Pravda.

Len ťažko sa tento sen opisuje pozemskými slovami tak, aby ho niekto iný dokázal pochopiť v plnej sile a zo všetkými tušeniami, ktoré sa ako veľké súkolesie spojujúcich nitiek stvorenia prelínali mojou dušou..

V tom čo som cítil a prežíval tak realisticky.

Bol som akoby celkom vtiahnutý do toho živého deja.

***

 Môj sen začal ako neurčitá forma, približujúca sa z veľkej diaľky.

 Jej zhmotňovanie sprevádzal zvuk, ktorý znel ako zosilňujúce sa  trúbenie loveckého rohu, pretkaný divím dupotom kopýt      prichádzajúcim z veľkej diaľky. Pomaličky tieto deje dostávali tvary a ja  som si začal uvedomovať, že sa formujú do obrazu, ktorý pripomínal jazdcov.

Obraz bol čoraz ostrejší.

Áno, videl som ako sa sformoval v majestátnych jazdcov, ktorí cválali veľkými úrovňami, ako dych večnosti. Cválali všetkými úrovňami svetov.

Bolo to veľké duchovné videnie obrazov v tušení neskutočných diaľok.

V tom priestore a čase, ktorý ma obklopoval trvalo veľmi dlho kým sa priblížili do mojej blízkosti. V mojom prežívaní zdalo sa mi to ako večnosť.

Zhlboka som dýchal a díval sa do diaľok na prichádzajúcich. Vyvstávali pri tom vo mne obrazy ľudského sveta.

Vnímal som všetku nespravodlivosť, prechádzajúcu tisícročia zemou. Ľudskú pýchu a namyslenosť. Smilstvo a útlak.

Vraždenie a vojny pre ľudskú chamtivosť.

Manipulovanie bez úcty k životu zvierat i ľudí.

Hladomor a inkvizíciu bezcitne upaľujúcu ľudí túžiacich po Pravde. Vnímal som bolesť tých ktorí trpeli pod nadvládou temnoty a túžili po lepšom svete. Videl som Ježiša ako hlása lásku a potom som počul, akoby sa to odohrávalo v mojom duchu, ako pritĺkajú kliny do jeho rúk. Počul som každý úder, ktorým si ľudstvo formovalo svoj osud.

Po lícach mi tiekli slzy veľkého žiaľu a ja som mu ako v záblesku uvidel do tváre.

Cítil som jeho bolesť vo svojom vnútri.

Vzlykal som tak veľmi, že som mal pocit, že ma moja bolesť zadusí. V tom som počul hlas, ktorý mi hovoril. Mnohí prišli na zem aby Vás varovali ľudia a mnohí trpeli pre Slovo Pravdy ale teraz prichádza zúčtovanie. A zrazu boli tu oni.

Bolo to, akoby predo mnou zastali duchovia hromov, ba oveľa viac. Cítil som ako sa moje vnútro ešte viac otvorilo a vo vzduchu som ucítil hlbokú vôňu ako z kadidla. Môj duch vnímal túto nepoznanú hĺbku. Vyžarovala z nich neskutočná sila ako naplnenie ich vážneho a ťažkého poslania.

Ja sám som padol na kolená a v jedinej sekunde sa vo mne prehĺbilo poznanie. Jasné ako život.

Zrazu som vedel svojím duchom, že sú to oni.

Jazdci Apokalypsy. Jazdci Jánovho zjavenia, nesúc zo sebou pochodne veľkého volania k zúčtovaniu. Ich veľkosť a vznešenosť ma zrážala k zemi. Majestátne praduchovné postavy súdu v ktorých kruhu sa jasne vznášalo jediné slovo. To slovo bolo : Spravodlivosť.

Sedem jazdcov na nadpozemsky krásnych koňoch, odetých do dlhých plášťov. Na každom z nich bolo, akoby svetlom vyšité veľké znamenie.

Boli to znamenia ich poslania. Na rukávoch mali znamenia Pravdy. Žiarivý rovnoramenný kríž. Niesli Pravdu do hmotnosti. Pravdu k zúčtovaniu. Postrehol som ako v záblesku na zadnej strane ich plášťov váhy.

Mierky spravodlivosti, kde budú neochvejnou presnosťou zvažované všetky činy ľudského pokolenia. Na pochvách ich mečov boli nádherné ornamenty, akoby zaliate do svetla a nad nimi vryté nápisy. Bolo ich sedem: Vernosť. Prísnosť. Pravda. Pokora. Múdrosť. Služba. Spravodlivosť. Ich pravdivé vyžarovanie ma prenikalo skrz na skrz a ja som sa bál a pritom som sa túžil dívať na tú neopísateľnú majestátnosť. Plakal som v tušení vlastnej malosti a nad obrazmi, ktoré som videl. Hanbil som sa za to, že nesiem meno človek.

A oni stáli ako žiarivé stĺpy večnosti. Z nozdier ich koní, akoby vychádzal dym a ich dych som cítil až vo svojej hrudi. Mal som pocit akoby boli zrodený z tkania mohutnej prasili a pritom, akoby boli celkom spojení zo svojimi pánmi.

Z očí jazdcov vychádzal prenikajúci pohľad. Cítil som, že vidia až na samotné dno mojej duše. Vedeli všetko! Na každého z nich som sa zadíval len na jediný okamih, pretože som musel i keď som sa bál. Oni to tak chceli. Vynárali sa pri tom v mojej duši slová, ktoré sa ešte i dnes bojím vysloviť.

Prenikalo ma tušenie prichádzajúceho diania a mňa chytala zavráť. Je ťažké niečo také vôbec opísať.

Boli ako z tkanej ocele.

Nie však z vonku, ale vnútra ich tiel. Akoby obsahovali žeravú lávu, ktorá sa derie von ako z burácajúcej sopky.

Bolo to odhodlanie čo tak razilo z ich tiel.

Odhodlanie, naplniť svoju cestu v neochvejnej spravodlivosti a vernosti Pravde.

Tak jasne ako že žijem som cítil toto odhodlanie spaľujúce akúkoľvek pochybnosť o ich nadľudskej vernosti.

Vedel som celým svojím vnútrom, že tento konvoj neochvejných, bol vyslaný na Boží príkaz. Beda každému, kto by sa im postavil do cesty. Beda všetkým, ktorých zastihne ich jazda nepripravených k veľkému zúčtovaniu.

V tom tušení som ľutoval každú sekundu v ktorej som si varovania Jána nebral do hĺbky srdca. Každú sekundy, kedy som nepočúval varovanie Božieho Syna. Ľutoval som celé ľudstvo a slzy veľkého žiaľu mi stekali stále po lícach. Verte mi, tak silné to všetko bolo. Tak prenikajúce a bolestivé v horúcej ľútosti nad všetkým.

Vedel som, že už nezostáva veľa času.

Prenikala ma Pravda, ako pri poslednom súde, keď bude každý musieť pochopiť to čo som cítil a postaviť sa zoči voči nositeľovi súdu, ktorého Ján zvestoval. Synovi Človeka.

Tomu, ktorý je Alfou i Omegou stvorenia. Tomu, ktorý má kľúče od neba i pekla. Tak na mňa pôsobili. Videl som ich jasné prenikajúce pohľady, ako sa na mňa dívali.

Nič v nich sa však nezmenilo. Hoci nevyslovili ani jedno jediné slovo cítil som vo svojom vnútri ich hlasy, ktoré mnou otriasali, až do najhlbších hlbín.

Akoby sa vo mne prepadali do nekonečných diaľok mojej duše. Inak to ani neviem opísať.

Tie hlasy, alebo skôr neskutočne silné myšlienky ich vôle sa chveli mohutnosťou a zneli ako údery na kovové činely, ktoré sa v ozvene vracali a zlučovali sa v jeden.

Ich zvuk niesol v sebe volanie. To volanie prebúdzalo v duši človeka posledné varovanie a tušenie, že  čas sa naplnil a prichádza splnenie.

Cítil som ich odhodlanie.

Počul som z diaľky ako v ozvene jasne sedem krát zvolať. Poď!

Po každom zvolaní sa jeden z nich odobral.

Pomaly sa odo mňa otáčali a jeden po druhom sa dávali do cvalu, ktorý sa zrýchľoval v dušu prenikajúce dunenie, ktoré sa chvelo svetmi. V rukách držali pochodne, ktorých svetlo horelo ako živí oheň večnosti. A mierili k zemi.

Čo všetko zo sebou niesli ja nemám právo a ani odvahu popísať, pretože to bola úloha Jána....

Ja sám sa až doteraz neviem celkom vysporiadať s týmto prežitím, hoci tuším jeho veľkosť a vážnosť ale viem, že nebolo určené len pre mňa. Bola to predzvesť veľkej žne.

Od tej chvíle som  presvedčený, že tento nadmieru živý konvoj v mojom sne bol predzvesťou prebiehajúcich a blížiacich sa udalostí, prechádzajúcich v tomto čase zemou.

Dlho po tom sne som sedel na posteli a zachytával spätne jeho živé obrazy. Zaspal som až nad ránom, celkom vyčerpaný a prespal som v hlbokom spánku celý deň. Keď som sa znovu prebudil jasne som cítil, prečo mi bolo ukázané toto živé dianie. Mojou dušou prenikol dych večnosti v nastávajúcom dianí a ja som pochopil, že stojíme na rozhraní vekov. V Božom súde. Prebuďme sa ľudia zo spánku svojho ducha. Je najvyšší čas, pretože brána večnosti sa otvorila a prišlo ku nám Slovo Pravdy. Posledný krát v čase najvyššej núdze. Nadišiel čas, Syna Človeka a napĺňajú sa slová zjavenia Jána, kde mu duch Boží zvestoval - Prídem čoskoro. 

Drž sa toho čo máš, aby ti nik nevzal veniec.

Amen.

Jan, sluha Boží, k vám volá, lidé, jako k vám volal tehdy, když byl ještě v pozemském těle mezi vámi:

„Čiňte pokání, neboť se přiblížilo království nebeské!“

A Jan volal znovu, když již neputoval na Zemi. Zvěstoval vám, co mu Bůh zjevil, co směl zřít novýma očima svého ducha. Měli jste se z toho poučit, přijmout to, a tím učinit svůj život lepším.
Ale vy jste nepřijali tato slova tak, jak byla řečena. Mudrovali jste o nich, překrucovali je a všelijak je převraceli tak dlouho, až jste je už sami nemohli pochopit. Co bylo tak prosté, to jste zašmodrchali, co vám mělo pomáhat vzhůru, z toho jste udělali slátaninu, která vás táhla dolů!
Nyní volám naposledy. Přiblížím vám zjevení Boží tak, jak jsem vám je předal před daleko více než tisícem let. Porozumíte-li mu a přijmete-li je, může se stát, že jeho pomocí budou ještě některé duše zachráněny. Nestane-li se tak, tu se, lidé, musí naplnit váš osud. Jen vy sami jste si jej připravili, nikdo jiný!
Slyšte nyní, co vám Jan praví: „Provázej vás milost a mír od toho, který je, který byl a který přijde - tak jsem vás tehdy pozdravil.“

Dnes smím říci: „Provázej vás milost od toho, který je, který byl a který přišel a dlí mezi vámi!

Zjevení Janovo * Volání z Prastvoření