Mamička, otecko, prečo som taký, aký som? MUDr. Ivan Rusnák CSc.
Tento text vznikol prepisom záznamu živej prednášky. Vážny čitateľ nech si uvedomí, že prepisom môžu v zázname vzniknúť nepresnosti, ktoré môžu spôsobiť mierny odklon záznamu od pôvodných myšlienok prednášajúceho. Budeme radi, ak sa čitateľ bude snažiť prijať tento text tak, ako bolo želaním prednášajúceho podať ho poslucháčom.
Budeme hovoriť o príchode dieťaťa na svet, o všetkých tých dejoch, ktoré ved
ú k spojeniu pozemského telíčka s duchom, o narodení a prvých krokoch ľudského ducha na tomto svete. Myslím si, že sa nás to týka všetkých. Všetci sme boli deťmi, niektorí sa chystajú byť rodičmi, niektorí už sú, niektorí sú už na sklonku svojho života, ale to znamená, že sa znovu chystajú vteliť v ďalšom narodení.
ú k spojeniu pozemského telíčka s duchom, o narodení a prvých krokoch ľudského ducha na tomto svete. Myslím si, že sa nás to týka všetkých. Všetci sme boli deťmi, niektorí sa chystajú byť rodičmi, niektorí už sú, niektorí sú už na sklonku svojho života, ale to znamená, že sa znovu chystajú vteliť v ďalšom narodení.Je to téma večná, od ktorej sa nemožno odtrhnúť a nikdy jej nie je dosť. Takže keby sme si to povedali len v troch bodoch, príchod človeka to je splodenie, inkarnácia a narodenie. Ale k tomu úvodu treba, či chceme či nechceme, začať hovoriť o vzťahu muža a ženy - o manželstve. Dieťa sa môže narodiť ako manželské alebo ako nemanželské. Ale čo to vôbec manželstvo je? My ho stále veľmi posudzujeme pozemsky. Teda ak sa uzavrie na mestskom úrade, prípadne v kostole ... a bude to manželstvo? To nechám na zamyslenie všetkým. Veď predsa vieme, že skutočné manželstvá sa uzatvárajú v nebi. To znamená, že manželia sú tí dvaja, ktorí k sebe patria po duchovnej stránke. A tu sme pri jednom zo základných problémov nášho života. Myslím, že všetci, čo tu sedíme by sme si mali uvedomiť, že vstup do manželstva pre muža a ženu je tým najdôležitejším rozhodnutím pre ľudského ducha tu na tomto svete. Ešte raz, uvedomme si to dobre, je to najdôležitejšie rozhodnutie pre ľudského ducha na tomto svete. Pretože z omylov, ktoré z toho plynú, nastáva veľmi veľa komplikácií tu na tomto svete.
A keď si len premietneme ako bežne život beží, ako sa dostáva muž so ženou do kontaktu: Najprv sa vidia. Jeden druhému je povedzme nejako sympatický. A v dnešnej dobe veľa vzťahov ostáva na tomto poli, teda na poli telesného vzťahu. A telesný vzťah je pod tlakom veľkého množstva negatívnych tlakov temna zvonku. Vezmime si televíziu, vezmime si pornografické časopisy. Je to taký obrovský tlak, že veľká časť mladých ľudí podľahne v tejto prvej sfére. Vzťah telesný je vzťah veľmi príjemný.
Môžu si dokonca "rozumieť" aj po rozumovej stránke, pretože predpokladom dobrého manželstva je aj primerané vzdelanie jedného k druhému, teda rozumová úroveň. Môže to vyhovovať aj v telesnej sfére aj v rozumovej sfére. Zoberú sa, ale po istej dobe, keď odozneje nadšenie z telesného vzťahu, ostáva už len bežný život s niekým, kto nie že mi rozumie, ale kto so mnou rovnako cíti tento život. Kto rovnako alebo podobne prežíva zodpovednosť jedného k druhému.
Tie prvé dve zatriedenia sú málo. Ale povedzme si pravdu, väčšina ľudí skončí buď v prvom alebo v druhom. A to tretie nie a nie správne pochopiť, pretože skutočné manželstvá sú len manželstvá v nebi. A toto postupom času musíme začať vedome chcieť. Kto má začať? Žena. O tom niet pochýb. Pretože žena dostala do daru tú nádhernú vlastnosť vyciťovať.
Som veľmi rád, že je tu toľko mladých ľudí, ktorí už budú môcť vedome pristupovať k tejto zodpovednej otázke a k najzodpovednejšiemu rozhodnutiu. Žena má schopnosť vycítiť, či ten, ktorý je jej sympatický, je ten pravý. Kto tak vyciťuje a vyciťovať chce a nedá sa strhnúť pozlátkom vzhľadu a namyslenosťou rozumu, ktorému bude imponovať, že je to chlapec alebo muž vo vysokom svetskom postavení, múdry, s desiatimi titulmi, ale bude vyciťovať svojím srdiečkom, teda svojím duchom, nemôže urobiť chybu. Teda rozhoduje žena. A ten vzťah je budovaný od vyciťovania ženy. Žena vždy má možnosť odmietnuť zlý vzťah. Nakoniec je známe, že ženy vládnu týmto svetom, veď vy, ženy, ste silnejšie, o tom niet pochýb.
Takže pre budúcnosť, pretože deti sú budúcnosťou národa, musí prvý krok urobiť žena. Je to nie ľahké, po tých tisícročiach blúdenia, aby našla tú správnu cestu. Ale ja si myslím, že keď bude mať tú výzbroj, ktorú Posolstvo dáva, nemôže urobiť chybu. Bdelosť a ostražitosť ducha jej nedá pomýliť sa. Samozrejme nedá sa to povedať ... a väčšina manželstiev je takých, aké sú. Možno sa to dá tak trochu mechanicky povedať: Muž a žena i duchovne sa majú dopĺňať, veď vznikli z jedného celku odštiepením žiarenia.
Manželstvo, i keď veľmi hrubo, si predsa len predstavme ako zámku a kľúč. Do zámky sa dá kľúč zasunúť, buď sa dá otáčať, alebo sa nedá. Dá sa otáčať hladko, alebo s veľkým škrípaním. Ja si myslím, že značná časť manželstiev je len to zasunutie kľúča, ďalšia veľká väčšina je škrípanie a je len veľmi málo, žiaľ, ideálnych manželstiev na tomto svete. To škrípanie ešte neznamená, že to je manželstvo, z ktorého nič nemôže byť. Môže, pretože ak jeden druhému vychádzajú v ústrety a majú aspoň základné duchovné znalosti, tak ten výbežok na jednom urobí ryhu u druhého, teda škrípanie prestane, vyhladí sa to. Dokonca ten výbežok, čo jednému nepatril, sa obrúsi, kým tomu druhému urobí ryhu, čo tomu druhému chýbala. Takže poctivý prístup v tých škrípajúcich manželstvách má svoj význam v poctivom hľadaní poznania. Sú však manželstvá, kde sa to nedá otáčať, kde to skončí pri tej telesnosti a nič viac. Potom je vcelku jasné, že také manželstvo nemôže splniť svoju úlohu, že také manželstvo nemá svoj význam a možno povedať, že je dokonca nemravné, i keď má pečiatku v občianskom preukaze. Že z hľadiska duchovného sú to ľudia, ktorí k sebe nepatria. A ich násilné spolužitie nemôže viesť k ničomu dobrému. Majú ísť od seba preč. Je ďaleko menšie zlo (ak vôbec sa dá hovoriť o zle, je to dobré od seba odísť), ako zotrvať v takomto manželstve.
A keď si toto uvedomíme, aké sú vzťahy medzi nami mužmi a ženami, musíme si uvedomiť, čo nasleduje. Väčšina manželstiev očakáva dieťa. V mnohých prípadoch v dnešnej dobe začína to úplne inak. Dieťatko už je na ceste a potom sa začne uvažovať: "No, vstupujeme do manželstva?" Myslím si, že hovorím zo života. My by sme si mali všetci uvedomiť, že dieťa je cudzí hosť, ktorého pozývame k sebe. A že mali by sme si to dobre uvedomiť, o tom budeme hovoriť pri inkarnácii. A že dieťatko by malo byť vždy chcené a vyprosené. Nemal by to byť následok telesného stretnutia. Mala by to byť prosba ľudstva: "My dvaja chceme mať dieťatko, máme sa radi. Chceme sa oň spoločne starať." Až potom by malo nastať telesné stretnutie.
Ale pretože je to takto na svete, ako to je, i ten duchovný materiál, ktorý prichádza na tento svet, je následkom toho, ako žijeme. Veľa okamihov, kedy sa začína rodiť nový život, je vlastne nechcený. A potom sú vlastne už len dve možnosti: No dobre, zoberieme sa, nejako spolu vydržíme, alebo je tu návrh, nech sa to ukončí.
Uvedomme si, čo sa vlastne deje. My už veľmi dobre vieme, že od počatia až do toho štvrtého až piateho mesiaca je tu len bytosť, v ktorej ešte nie je inkarnovaný duch. Teda dalo by sa povedať, že to nie je kompletný pozemský človek, a preto to nebude zabitie človeka, ale len zabitie bytosti, ktorá mala prijať ľudského ducha. To by sedelo po stránke hrubohmotnej. A keby sme takto hovorili na verejnosti, možno verejnosť by to s radosťou prijala, veď sa nič nedeje, veď to nie je človek. Ale pozor! Z hľadiska duchovného sa jedná o veľmi dôležitý a závažný dej. Totiž my vieme, že v okamihu počatia je tu už signál a v okolí je už v blízkosti ľudský duch, ktorý chce prísť, ktorý sa teší, že sa bude môcť inkarnovať, aby sa znovu poučil a podrástol duchovne.
A čo sa udeje? Umelým prerušením ťarchavosti zabíjame, počujete dobre, zabíjame nádej. On sa nádejal, že príde a bude môcť pokročiť ďalej. Rozhodnutím rodičov dochádza k aktu zabíjania. Nie pozemského človeka, ale z duchovného hľadiska zabíja sa nádej, čo je mimoriadne závažné a nemôže byť v žiadnom prípade bez odpovedi.
Takže ešte sme len na začiatku a už sme si povedali veľmi veľa veľmi dôležitých vecí, na ktoré by bolo treba myslieť. A nie je to zbytočné pomyslieť na to ani u tých, ktorí sú na sklonku života, či v zrelom živote, nehovoriac už o tých, ktorí začínajú žiť. Pretože aj človek, ktorý urobil v živote chyby, ak si ich uvedomí a pochopí a bude odchádzať s tým, že ešte raz žiť, tak už nikdy nie tak, ako som žil, ale po novom, ak ľutuje a v ľútosti prežíva bolesť, tak sa očisťuje.
Teda o tomto hovoriť je dobré so všetkými vekovými kategóriami. To nie je len učenie pre mladých, to je učenie pre nás všetkých. Pretože kto z nás v živote žil len správne? Kto aspoň nepomyslel nesprávne? A my musíme očistiť svojho ducha od všetkých škvŕn. A môžeme ich vedome očistiť len vtedy, keď máme pravé poznanie, ktoré nás bude viesť životom ďalej, pretože pokračujeme ďalej, to nie je zbytočné ani s ľuďmi, ktorí majú nad 70-80 rokov hovoriť o týchto závažných javoch.
Takže z toho plynie jednoznačný postoj k umelému prerušeniu ťarchavosti: nemá miesto. Samozrejme nemožno zabrániť tomu. Ja pracujem na internom oddelení a my vyšetrujeme u nás predzákrokovo ženy, ktoré majú niektoré zdravotné komplikácie a prichádzajú povedzme ku mne osobne na potvrdenie prerušenia gravidity zo zdravotných dôvodov. Pri všetkom tomto mojom poznaní, čo môžem urobiť? Mám odísť z oddelenia a nechať to tak, nerobiť túto prácu? Môj postoj je nasledovný: pokiaľ je možné počatie, podľa mňa neexistuje zdravotná indikácia k tomu, aby bolo tehotenstvo prerušené. Ale nikdy to tej žene nepoviem: "Tak to nesmiete, choďte preč!" Ja sa jej len spýtam: "Naozaj ste si to dobre zvážili? Neexistuje žiadne iné riešenie? Nedalo by sa to naozaj nijak prekaziť? Uvedomujete si dôvody zdravotné práve v gynekologickej ženskej oblasti, ktoré môže mať tento zákrok? A uvedomujete si, že vaše rozhodnutie je rozhodnutím, ktoré bude mať dôsledky nielen teraz, ale pre večnosť?"
Môžem vám povedať, že nestretol som sa so ženou, ktorej by to bolo ľahostajné za takých okolností. Že u veľa žien už zahrala v očiach slza. Väčšina z nich sa ale rozhodne pre zákrok. Ja jej len dám vlastne poslednú možnosť ešte zvrátiť svoje rozhodnutie. Ja ju nemôžem nútiť. Každý z nás máme právo slobodnej vôle a povinnosť niesť za to zodpovednosť. Je upovedomená ešte v poslednej chvíli. Ako sa rozhodne, tak bude. Je krásne, keď poznám niekoľko detí na tomto svete, ktoré sú tu, lebo žena sa v poslednej chvíli po našom rozhovore rozhodla inak. Ale tých je menej. Väčšina je tých ktoré na tom rozhodnutí trvajú. A zdôvodňujú to sociálnymi dôvodmi, pracovnými dôvodmi, bytovými podmienkami, to, že už majú troje detí... Myslím si, že nemusíme si o tom dlho rozprávať, to sú len postoje, ktoré rozumovo potvrdzujú ich takzvané "správne rozhodnutie". O dôsledkoch nič.
Samozrejme nemožno ani z tohto pohľadu hovoriť o žene, ktorá sa, ktorá sa takto rozhodne veľa ráz pod tlakom okolností zvonku, ktoré ju nútia. Samozrejme znamená to, že zodpovednosť preberajú tí okolo nej. Nuž a je to žena, ktorej niet pomoci a ktorá je duchovne zatratená. Predsa nie! Milosť Božích zákonov je taká veľká, taká všeobsiahla, že každému, kto prestúpil zákon, sa dáva šanca na odčinenie. Akými spôsobmi, to je individuálne a je zbytočné hovoriť o tom a vymýšľať, ako by to mohlo byť. Veď stačí, ak tá žena prežije v sebe veľkú ľútosť a bolesť, že sa rozhodla nesprávne a že už nikdy v živote by to viac neviedla týmto smerom, že by sa rozhodovala len v súlade so zákonmi života, už to samo od seba dáva značnú časť jej previnenia bokom. Možno je veľmi veľa iných možností, o ktorých by sme vyslovene teoreticky mohli uvažovať, že môže sa stať, že sa bude chcieť práve tá žena vrátiť, bude sa chcieť inkarnovať na tento svet a bude akurát vedľa takej manželskej dvojice, ktorá sa rozhodne ukončiť ťarchavosť prerušením tehotenstva. Chápete, že musí si prežiť to, čo urobila inému. Má možnosť odčiniť to tým, že vezme v budúcnosti do opatery dieťatko, ktoré nechcú ro
dičia. Tých možností, milostí večných zákonov je nesmierne veľa.
Teda na nikoho nehľaďme ako na zatrateného, ako na niekoho, kto si nemôže odčiniť svoj chybný krok. Kto z nás sme neurobili v živote chybu! Kto môžeme hodiť kameňom? Nikto! Predsa sme všetci nejako vinní. Veď sme tu. Keby sme žili správne, tak už tu nikto z nás nie sme. Takže nekameňujme ani ženy, ktoré sa rozhodnú pre nesprávny krok. Ale bolo by potrebné, aby čím skôr ľudstvo ako celok pochopilo nesprávnosť takýchto rozhodnutí. Ja viem, že to ide, keď už hovoríme o tomto probléme až do extrémov, povedzme v Poľsku bolo rozhodnutie, že za žiadnych okolností to neprichádza do úvahy ani podľa svetského zákona, ani pri znásilnení. Zdalo sa to prehnané. Ale myslím si, že z pozície návratov, to čo sa deje, i keď oni nepoznajú duchovnú podstatu, oni to skôr len vycítili a dali to do svetských zákonov.
Teda ako si možno odčiniť znásilnenie? Len tým, že bude niekto znásilnený. Vieme, že sa môže meniť vzhľad muž - žena a duchovne ho chápeme. Takže naozaj, môj postoj je taký, že keď život bol počatý, má byť ponechaný priebeh ťarchavosti na to, ako to bude ďalej prebiehať. Pretože vieme, že ešte po počatí nemusí nastať jednoznačne inkarnácia a narodenie. Ale má všetko bežať prirodzene tak, ako zákony života to prirodzene riadia.
Vráťme sa teraz k tomu okamihu počatia. Čo sa vlastne biologicky stane. Stretnú sa dve bunky, ktoré sú nie samostatne schopné života a rozmnožovania, ale po ich spojení, mužskej a ženskej, začína zárodok nového života. V tom okamihu, môžeme si to predstaviť nejako tak, vysiela táto bunka veľmi silný signál. Totiž všetky naše živé bunky vysielajú elektrické signály, určite ste všetci videli elektrokardiogram, záznam elektrických potenciálov srdca, elektroencefalogram - záznam elektrických potenciálov mozgu - my môžeme robiť záznamy zo svalstva, pohybu čriev, pažeráka, žalúdka. Všetky živé systémy vydávajú isté elektrické impulzy. A nakoniec vôbec vám nie je vzdialené, že vezmete diaľkový ovládač televízora a prepínate z jedného kanálu na druhý. Veď to ide frekvenčným impulzom, ktorý prepína, prelaďuje jednotlivé stanice.
Skúsme si to predstaviť tak, že tá prvá bunka vysiela veľmi silný signál, informačný signál. Zase tí, čo sa trochu vyznajú v laserových systémoch, vedia, že cez laserový lúč možno vo veľkom množstve viesť telefonické hovory. Takže cez ten elektrický signál je daná informácia do priestoru, že chystá sa tu taký a taký "domček", také a ta
ké telíčko. Komu vyhovuje? V tom elektrickom signále je celá informácia o celom domčeku. Všetko do detailov, aký je, aký by mohol byť, aké má priaznivé vlastnosti, aké má nepriaznivé vlastnosti. Takže v tom okamihu tí ľudskí duchovia, ktorým by tento "domček", telíčko, mohol pomôcť pre dozrievanie, pribehnú, začnú sa pohybovať okolo maminky, ktorá je v druhom stave. Nebude tam len jeden, bude ich tam viac, pretože viete, že v domčeku môže bývať Janko, ale môže tam bývať aj Miško. Základný signál je o tom, či to bude chlapček, či dievčatko. Ale môže tam bývať aj človek s takými alebo onakými vlastnosťami. Tam ešte nie je povedané, že do toho domčeka musí prísť za všetkých okolností len dobrý duch, to vieme. Ale tých záujemcov je tam viac.
Takže kryštalizuje sa to potom v ďalšom vývoji. Čím? No zase to veľmi dobre vieme. Naladením maminky, prípadne niekoho blízkeho. Takže podľa toho, ako maminka doladí svoju polohu v tom kritickom štvrtom až piatom mesiaci, podľa toho prichádza dieťatko. Prichádza len to, ktoré je práve naladené na tú vlnu. Ona vie bývať povedzme pokojná, ale občas vie bývať i zlostná. A ak je v tej dobe, keď sa chystá inkarnácia ducha, v tej polohe zlostnejšej, tak vyhrajú tí zlostní a tí pokojní musia odísť. Lebo ona vie byť aj taká, aj taká. Teda to nie je povedané, že len jeden jediný. To doladenie nastáva až v tej kritickej dobe.
Konkrétny prípad z praxe. Mali sme na oddelení jedného pána, ktorý bol u nás liečený na vysoký tlak a ktorý si rád vypil. Rozprával som sa s jeho ženou o ich rodinných pomeroch a tak mi povedala: "Máme dve dcéry, jedna je 17 a jedna 16-ročná, oni sa síce navonok podobajú, ale sú vám úplne inakšie." No a aplikujúc toto, čo vieme, čo sme si pred chvíľočkou povedali, začali sme tú situáciu rozoberať ďalej. Pretože to je veľmi jednoduché. Podľa toho, aké dieťa je, dá sa veľmi ľahko dozadu dedukovať, odhaliť, aká bola maminka, alebo jej okolie vtedy, keď sa to dieťatko malo narodiť. O tej prvej mi vravela, tá je celkom na otca. Tak vravím, ja sa zahrám na detektíva a tak vám môžem povedať asi toto: v tej dobe, keď ste sa brali, mali ste svojho manžela veľmi rada, to znamená, že ste sa vnútorne s ním stotožnili. Žili ste vnútorne jeho životom, No, že áno? Pretože predtým mi povedala, že tá druhá je úplne iná, tak vravím, že potom sa muselo niečo stať, keď tá druhá je iná. Že ako to viete? Ja vravím, to sú pravidlá, zákony, ktoré sa nedajú obísť. Áno, máte pravdu, keď som zistila, že som znovu v druhom stave, manžel mi povedal, že tú druhú nechce. Že aby som šla na gynekológiu, na prerušenie. A ja jej vravím, a vy ste sa zrejme vzopreli a stali ste sa sama sebou, takou, ako ste boli prv, ako ste vstúpili do manželstva. No že áno.
Skúste si, maminky, premietnuť dobu, keď ste očakávali svoje dieťatko, či v tomto, čo hovorím nie je pravda. To musí sedieť. To môžeme povedať ďalší príklad. Rozprával som na túto tému s jednou paňou, ktorá mi vravela, že jej dcéra je úplne vnútorne na starú mamu. Tak sa jej pýtam, ako ste žili, keď ste sa vzali s vaším mužom? Joj, to vám bolo ťažké. Žili sme u svokrovcov a to som ja nevedela zvládnuť, ja som každú chvíľu bežala k mojej mame do susednej dediny. Napojila sa na svoju mamu. A preto jej dcéra... (tu sa minula páska, chýba niekoľko viet).
Keď si toto uvedomíme, čo z toho by malo plynúť pre prax mladých dievčat, ale i pre prax starých rodičov, ktorí môžu svojim deťom pomáhať? Veď je to jasné, že? Prostredie, v ktorom žena, očakávajúca dieťatko, žije, má veľký význam na to, aký ľudský duch príde do toho telíčka. My už vieme, že to nie je dielom náhody, ale že to má presné pravidlá. Ženu v tomto období treba udržovať v pokoji, v krásnom, harmonickom prostredí, v okolí, ktoré je plné citu, ktoré môže privolať ducha takých vlastností, ako sme si vymenovali. A budúcnosť rodiny i budúcnosť národa je práve v tom, akí ľudskí duchovia budú priťahovaní.
Pokiaľ budú ľudskí duchovia priťahovaní s tendenciami, ktoré vidíme v televízii - agresia, zabíjanie, zloba, temno - i do dobrých rodín sa môžu rodiť temní duchovia. Potom sú to tie čierne ovce, ktoré trápia ľudí a nevieme si s nimi rady. Ak chceme zmeniť tento svet, musíme začať takýmto krokom. Aby sem prichádzali ľudskí duchovia, ktorí sú na vysokej duchovnej úrovni. A pretože my už vieme, ako to je, my všetci, čo sme tu, a všetci, čo o tom isto vieme, sa stávame spoluzodpovednými za budúcnosť rodiny, národa i ľudstva. A vieme, že sa to dá vedome regulovať. Samozrejme, neznamená, že si maminka s ockom napíšu na papier zoznam vlastností: chceme mať vysoké, štíhle dievčatko s modrými očami, ktoré bude mať nadanie na klavír a bude vynikajúca v matematike.
Nikdy nediktujme, nie! Len úprimne s čistou túžbou, s čistým citom poprosme Najvyššieho, aby prišlo dieťatko, teda ľudský duch, že my mu chceme pomáhať, v tom je ten akt lásky. Dávať niekomu, čo mu je užitočné. Chceme mu my byť, ako rodičia, užitoční. A ono samozrejme príde a ono je užitočné nám, veď je tu vzájomná výmena v dvoch polohách: rodičia majú byť užitoční dieťatku a dieťatko bude užitočné svojím žitím pre rodičov.
Zdôrazňujem i to, čo hovoril pán doktor Palouček. O detailoch, aké to dieťatko bude, rozhodujú necnosti maminky alebo niekoho silného v jej okolí. Pretože necnosť v tej chvíli žiari. A teda povedzme, že maminka je dobrá, je to naozaj človek, ktorý má veľmi veľa dobrých vlastností, ale ak v tom období prevláda v nej napríklad zlosť alebo strach, tak to prežiari všetko ostatné. A príde ustrašený duch, ktorý ju má odučiť, aby sa sama bála. Alebo duch, ktorý má veľa dobrých vlastností, ale bude to aj zlostný duch, ktorý ju bude práve zlosťou odúčať, aby sa prestala zlostiť.
Ešte raz, uvedomme si, že o inkarnácii, teda o duchovnom akte, z mostu žiarenia rozhodujú necnosti. Pretože tie v tej chvíli prežiaria všetko ostatné. Občas si povieme, ako len môže tento dobrý človek zrazu tak vybuchnúť. A žiarenie negatívnych emócií priťahuje práve najviac. Takže v tej dobe treba žiť v pokoji, venovať sa duchovnej oblasti a zároveň žiť v láske. Pretože základ všetkých postojov a pohyb k lepšiemu ide cez lásku. A znovu, lásku k svojmu blížnemu.
Hovorili sme aj o akte inkarnácie. Samozrejme, už od okamihu počatia môže dôjsť k situácii, že v tých zárodočných bunkách je informácia o tom, že to dieťatko, povedzme, bude od narodenia vážne telesne poškodené. Napríklad, že nebude počuť, bude hluché. My to považujeme za nešťastie, za tragédiu, ale my vieme, podľa večných zákonov, že nič nie je zlé, všetko je dobré. To dieťatko potrebovalo byť hluché, aby dozrievalo a rodičia potrebujú hluché dieťatko, aby aj oni dozrievali. Predsa nám by to už malo byť nad slnko jasné. Nemal by existovať taký postoj, aby sme dokázali už vytriediť, selektovať, nie zdravé deti pred narodením a doporučovať ženám, aby zo zdravotných dôvodov bola ťarchavosť ukončená. Žiaľ, zatiaľ je to oficiálny postoj medicíny.
My v niektorých prípadoch vieme zistiť, že to dieťatko bude poškodené tak, či onak. Pomocou vyšetrení krvných, alebo pomocou vyšetrení ultrazvukových a iných, odberom fytológie z plodovej vody vieme pod mikroskopom zhodnotením chromozómov zistiť isté odchýlky a už dopredu sa vie, že to dieťatko bude poškodené tak, či tak. Takým spôsobom telesne, alebo sa povie, že to bude dieťa, ktoré bude rozumovo, mentálne, zaostávať. To už dnešná medicína cez hrubohmotné ukazovatele dokáže. Ale, je to správne? No predsa musíme jednoznačne povedať, že nie. Veď to dieťa potrebuje tú telesnú odchýlku, i tí rodičia potrebujú také dieťa. V dnešnej dobe to končí tak, že lekári po zistení povedia: mali by ste ísť na umelé prerušenie. Doslova nútia, alebo nútime - ja sa nevyčleňujem z medicínskeho kolektívu - že ženy by tam mali ísť. Samozrejme nikdy by som to ja neurobil so súčasným poznaním. Ale oficiálny postoj medicíny je taký. A aby spoločnosť nemala s týmito deťmi problémy, tak je lepšie ich nemať.
Čo páchame duchovne, myslím si, že je nám všetkým jasné. O tom niet čo pochybovať. Počatý život má byť donosený. Nech je to dieťatko akékoľvek. Ja viem, že v prvej chvíli je to možno pre rodinu zlom, ale už sme tu ho
vorili aj v minulosti o tom, že poznám veľa rodičov, ktorí majú deti mentálne veľmi zaostalé, a predsa sú to šťastní rodičia a i to dieťatko v tej rodine je šťastné. To dieťatko, ktoré zrejme v minulosti bolo rozumovým človekom, rozumárom, ktorý len hĺbal a nič nepreciťoval, konečne má možnosť, po odblokovaní účinku rozumu žiť citom. Tieto deti žijú citom, prežívajú všetko. Nešpekulujú rozumom, všetko púšťajú k sebe tak, ako by sme sa to my mali všetci naučiť.
Teda je to pre nich šťastím, že konečne majú otvorený cit pre prijímanie toho, čo sa deje v ich okolí. Sú to deti mimoriadne vďačné. Ak sa k nim pristupuje s láskou, oni vyžarujú lásku. Keď k nim pristúpi nie dobrý človek, oni reagujú podobne tým, aký je on sám. Oni ho totiž vnímajú takého, aký je. Nie to, čo im hovorí, ale taký, aký je - svojím duchom. To sú mimoriadne cenní ľudskí duchovia. Je to mimoriadne cenný človek, i keď my ich dávame na perifériu. Dávame ich do ústavov, dávame ich preč od ostatných dobrých a normálnych ľudí. Dobrých a normálnych? Zamyslime sa. Je to doslova šťastím pre rodinu, že smie mať takéto dieťatko, že sa jej tým niečo odčiňuje, niečo ukazuje a dáva sa im prekrásna možnosť. Prijímajme, každé dieťa, každé, každé. Ako nádherný dar.
Došli sme k okamihom inkarnácie, prešli sme prvou časťou ťarchavosti. Ten okamih inkarnácie, myslím si, že to každá maminka, ktorá mala dieťatko vie presne povedať - teraz! Teraz došlo k okamihu, zvláštnemu, v medicíne sa tomu hovorí prvý pohyb. To muži nemôžu poznať, to pozná len žena. Ten prvý pohyb nastal teraz. To znamená: k tomu magnetickému spojeniu medzi duchom a telíčkom došlo v tom okamihu. V tom telíčku do toho okamihu prebehol vývoj všetkých druhov na tomto svete. Teda od prvokov, cez plazy, vtáky, cicavce až k človeku. V tom okamihu je to vlastne skrátene za štyri a pol mesiaca vývoj za tisícročia. V tom okamihu je to pozemský človek. Do tých čias to bola len nádoba, ktorá má prijať ľudského ducha. Od toho okamihu je to človek.
Samozrejme sú i situácie, kedy dôjde k počatiu, ale potom dochádza nie k umelému prerušeniu gravidity, ale k spontánnemu, samovoľnému potratu. To iste takisto zo svojho okolia skoro všetci poznáte. Že povie sa, že znovu potratila, už je štvrtý raz v druhom stave a nie a nie donosiť dieťatko. Samozrejme znovu vieme, čo sa to vlastne deje. Žena svojím žiarením, ktoré má byť správne, ženské, vytvára most pre pritiahnutie ľudského ducha. Ak to žiarenie nie je správne, ženské, nemôže sa tento dej uskutočniť. Nedávno mi jedna moja kolegyňa hovorila, že bola na školení v jednom ústave, kde boli ženy v jej veku, ktoré nie a nie prísť do druhého stavu. Chcú byť maminkami a nejde to. Bolo to v ústave, kde pracujú spolu s mužmi a kde sú veľmi aktívne a chcú sa im vyrovnať vo vedeckých prácach, chcú dosiahnuť ambicióznosť, ktorú dosahujú muži. My dobre vieme, to ženy sú schopné dosiahnuť, ale za cenu čoho? Za cenu preladenia sa do sčasti mužského žiarenia. A dieťatko nemôže prísť po frekvencii mužského žiarenia. Tie ženy, som si skoro istý, by sa mohli stať maminkami, keby nechali tú vedeckú ambicióznosť zrazu bokom, keby začali vnútorne žiť inak a bolo by všetko v poriadku.
Skončia tým, že si nakoniec vezmú dieťatko z ústavu, začnú sa oň starať s láskou, v tom okamihu sa preladia na frekvenciu lásky a otehotnejú. Chápete? Je to také jednoduché. Veď to tak jednoducho vysvetľuje všetky tieto deje, ktorým sme doteraz nerozumeli, že sa nám otvára nádherne celá kniha Stvorenia a že rozumieme všetkému, i tomu, čomu doteraz medicínska veda vôbec nerozumela. Totiž zmenou chcenia žena vytvára iné žiarenie. Ja som vám tu už hovoril príklad o takzvanej pseudogravidite, teda, že žena veľmi túži mať dieťatko, jej chcením dochádza k takým hormonálnym zmenám, ako keby v druhom stave bola. Začnú jej rásť prsníky, zväčšuje sa bruško, objavujú sa všetky príznaky, ako by bola v druhom stave, ale v maternici žiadne dieťatko nie je. Chápete? Veľké chcenie, túžba, zmenia celý organizmus tak, ako keby s ňom dieťa bolo.
V jednej odbornej práci, ktorú sme čítali na našich seminároch pred rokom, nie v týchto súvislostiach, pochopiteľne, sa hodnotila česká populácia žien a zistilo sa, že 40% žien v období prechodu javí navonok príznaky pomužšťovania sa. Teda zmena ochlpenia, jemnučké fúziky, úbytok vlasov vo vlasatej časti tak ako mávajú muži smerom dozadu, také plochy, ktoré vidieť u mužov viacej, ďalej sú to niektoré hormonálne poruchy.
Čo sa to vlastne deje? Štyridsať percent ženskej populácie v Čechách. To znamená, že štyridsať percent ženskej populácie v Čechách žije mužským spôsobom života, má mužské chcenie. Žena sa hrubo odklonila od svojej úlohy a chcením mení svoju nervovú a hormonálnu sústavu tak, že začína tvoriť látky, hormóny, ktoré tvorí muž. Lebo muž môže tvoriť v nadobličkách aj ženské hormóny a žena v nadobličkách aj mužské hormóny a podľa svojho chcenia ovplyvnia ich tvorbu. Žiaľ, muži sa poženšťujú. Takže to je niečo, čo je pokrivené a vedie to k pokrivenostiam v celom živote. My sa ale vráťme späť.
Existujú aj spontánne potraty práve kvôli tomu, čo sme teraz hovorili, že ženy nie sú naladené na správnu ženskú vlnu, na správnu frekvenciu, ktorá pomáha inkarnáciám ducha. Pochopiteľne i v tejto ďalšej fáze môže dôjsť k niektorým poškodeniam vo vyvíjajúcom sa plode. Povedzme ak matka, čo ja viem, nie je zvláštnosťou, že i medzi matkami existujú ženy, ktoré požívajú drogy a keď vezmeme tú najdostupnejšiu drogu, alkohol, takže popíjajú alkohol i počas ťarchavosti. Existuje pojem tzv. alkoholová petopaty, to znamená poškodenia plodu pod vplyvom alkoholu, ktorý samozrejme požíva matka.
Nie je to vôbec nejakou zvláštnosťou, že mamy počas gravidity popíjajú viac ako sa patrí. To môžem povedať príklad z našej pôrodnice, čo mi vravela pani primárka odtiaľ, že mávajú občas deti, ktoré sú veľmi zlé a nevedia si s nimi rady. Aj sa napapajú a kričia a kričia. A keď niekedy opatrne zisťujú, zisťujú, že tie deti sú vlastne malí alkoholici, ktorým dva dni nedali žiaden alkohol. Chápete? Už sa stali návykovými počas tých deviatich mesiacov. Samozrejme, boli to bývalí alkoholici, ktorí sa znovu inkarnovali, ale nevadí, už pri narodení sa prejavuje závislosť na alkohole. Veď tie deti bývajú mimoriadne zlé. A keď zisťovali, tak zistili, že tá maminka veľmi rada pila. A zrejme keď príde domov a maminka si dá znovu nejaký pohárik čohosi, prejde to do mlieka, bude tomu dieťaťu dobre. Nepochybujem však o tom, aký to má dosah.
Nejde len o túto psychickú - už u dieťaťa psychickú - závislosť, ide aj o zmeny v telesnej stavbe, v stavbe hlavičky, očí a tak ďalej. Takže môže dôjsť už k poškodeniu povedzme tri mesiace sa správne vyvíjajúceho plodu nejakými útokmi zvonka na dieťatko. Iste, existujú aj niektoré infekčné ochorenia, ktoré môžu plod poškodiť. To by sme museli rozprávať veľmi, veľmi široko o celej tejto problematike. A my by sme si mali nechať pár minút na to, čo by vás zaujímalo.
A potom prichádza akt narodenia. Teda dieťatko prichádza na svet. My sme v podstate urobili z narodenia chorobu, ide sa do nemocnice. Je to tak? Ženy v dnešnej dobe rodia v pôrodnici, teda v zariadení nemocničnom. V minulosti rodili vždy doma. Teda boli v prostredí, kde boli všetci im blízki ľudia spolu. Veľmi sa bojíme infekcií počas pôrodu. A sme úzkostliví, že tam nikto nesmie. Mne sa ale dostalo napríklad možnosti navštíviť nemocničné zariadenie v Spojených štátoch, kde ľudia chodili bežne na pôrodnícke oddelenie a prinášali kvety, boli tam koberce, nie na pôrodnej sále, ale mimo. Pýtal som sa: máte tu nejaké infekcie? Nie, nemáme.
My sme už hovorili o infekciách, vieme, čo to znamená, že tam musí byť nejaký vnútorný podklad, aby infekcia mohla nastať. Pri pôrode sestrička schmatne dieťatko, pod umývadlom ho poumýva a odnesú ho od maminky preč. Už sa začínajú zavádzať také systémy, že pri pôrode je aj ocko. Zatiaľ to nie je bežné. Ale povedzme, ja som to tu spomínal, pred tri a pol mesiacmi sa narodil u nás malý vnúčik Samko a pred troma týždňami malá vnučka Lucinka a ocko pri jednom i pri druhom pôrode bol. Viete, je to krásne a dojímavé. To mi nevraveli moje deti, ale to mi vraveli sestričky, že v tom okamihu, keď sa malá Lucinka narodila, tak sa Martin rozplakal. Boli spolu. Boli spolu všetci traja. Dieťatko nezobrali preč, nechali ho pri maminke. Takže už od prvej chvíle my môžeme udržovať ten krásny citový kontakt. Neurobiť dieťatku šok sprchou pod studenou vodou, ale nechať ho v pokoji pri maminke. Tam robíme znovu chyby, ktoré si myslím, urobia problémy potom v ďalšom živote.
Teda správne vedený pôrod je takisto mimoriadne dôležitý. To sa bude musieť naša medicína naučiť. Už sa učí, existujú švédske spôsoby, už sa to prenáša na katedry.
A potom nastáva čo? Potom dieťatko treba kŕmiť, prebaľovať, kŕmiť, prebaľovať, to je vlastne činnosť dieťatka na dosť dlhú dobu, ale tu už začína dávanie a branie. Dieťatko prišlo, to je dar pre rodičov. Oni mu začínajú dávať potravu a začínajú sa oňho starať. Dieťatko, tým, že je, ich teší. Potom sa začne usmievať. Prebaľujú ho, dieťatko ciká a kaká. To už je prvé vracanie toho, čo dostalo. Teda to je zachovávanie zákona o rovnováhe. Nikdy sa nehnevajme na dieťatko, alebo nevravme mu: fuj, fuj, ty si sa zase pocikalo, pokakalo. Nie! Ono predsa musí vrátiť, dostalo potravu a vracia výlučky. Je ho treba pochváliť. Chápete, že to nie je nič zlého, naopak, to sú prvé dávania a brania. Prvé záchvevy zákona rovnováhy. Kto ho poruší a bude dieťa hanbiť: Och ty si také nemožné, zase si sa pokakalo, začne zadržiavať a už dávame základ k tomu, že bude mať celý život zápchu. Teda to funguje od okamihu narodenia, stále. V tom, my rodičia, robíme najväčšie chyby v ďalšej fáze, pri výchove.
Aká strava je najlepšia, o tom by sme tu nemali diskutovať. Predsa strava prirodzená, od maminky. Čím dlhšie maminka kojí, tým je to lepšie, lebo v tom materskom mliečku dostáva dieťa všetko. Komplet všetko. Potom dieťa môže žiť rok na materskom mlieku a nepotrebuje v podstate nič. Ak sa tá mama primerane a prirodzene stravuje, tak v tom mliečku je všetko. To sa doma smejeme, keď prinesieme marhule alebo broskyne, no tak bude mať broskyňové mliečko. Alebo čučoriedkové mliečko. Chápete, teda čo maminka spapá, to sa všetko dostane do materského mlieka, dieťatku netreba nič.
Takisto som spomínal, aké je to dôležité pre ďalší životný vývoj dieťatka. Je veľký rozdiel, či je dieťatko na materskom mlieku, ktoré je akýmsi prejavom lásky, alebo je na umelých prípravkoch. Pretože je to akt lásky, keď matka dáva materské mlieko. A je to tak zaujímavo zariadené, že v látkovej premene existujú dve alternatívy, dve možnosti: keď bude kŕmené materským mliečkom, prepne sa to v látkovej premene v metabolizme na takú cestu, že ten človek nebude trpieť vysokými hladinami cholesterolu v žilách. Ak mu maminka nedáva mliečko, zapne sa iná cesta metabolická v látkovej premene. Lebo my máme niekoľko systémov, my sme veľmi pružní v prispôsobovaní sa životným podmienkam. Dieťa to vníma inak a zapne sa niečo, metabolicky, čo bude celý život, už je to nezvrátiteľné, celý život to bude viesť k tomu, že to dieťatko bude mať vyššie hladiny cholesterolu. A to ako viete, je predpoklad pre to, aby mohlo mať vyššie riziko cievnych ochorení. Nemusí, ale môže. Zase to závisí na jeho spôsobe života.
Chápete? Už v prvom mesiaci sa rozhoduje o hrubohmotnom osude, o polohe človeka podľa toho, v akom vzťahu je tá maminka čo sa týka kŕmenia dieťatka. Takže už tam sa dáva základ pre náklonnosť alebo nenáklonnosť na niektoré ochorenia. Takže treba to brať s plnou vážnosťou, pretože rodičia sa majú v prvom rade starať o telíčko človeka. My vieme, že zvonku duchovne človeka zmeniť nemôžeme, to sa nedá. Duch je hotová substancia, ktorá je zvonku nemeniteľná, ktorá je len skrytá v obaloch, ktoré na sebe nosí. Teda úlohou rodičov je správne sa starať o správny vývoj telíčka dieťatka. Nenamýšľajme si, že môžeme niečo iné! Môžeme nejakou drezúrou meniť jeho výcvik v rozumových schopnostiach. Urýchľovanie, nech to moje dieťatko čím skôr vie malú násobilku, potom ešte má len štyri roky a už vie aj začiatok veľkej. To je veľký prečin! To je urýchľovanie rozumových schopností a bránenie tomu, aby dieťa prirodzene rástlo.
Pretože vieme, že jeho duch ešte nekontaktuje s ostatným svetom, je uzavretý v bytostnom obale, je viac-menej bytostné, dieťa ešte nemôže duchovne naplno žiť, to sa nedá, proste je uzavreté v obale, ktorý sa otvára mostom až v období pohlavného dospievania. A všetky pokusy v tomto smere vedú len k poškodeniu dieťaťa. Dieťa potrebuje ochranu od dospelých ľudí, hlavne od rodičov, a ako protihodnotu dáva úsmev. Správna ochrana vyvoláva automaticky v dieťati vnútorný stav úcty k tomu, čo sa mu káže. Pretože dieťa vie, že je závislé až do dospelosti na dospelých ľuďoch. Nedá sa nič robiť. Teda skôr varujem pred všetkými tými nátlakmi na dieťa, musíš stihnúť aj angličtinu, aj nemčinu, aj hudobnú, aj krasokorčuľovanie a ešte si budeš aj za počítačom riešiť nejaké úlohy. NIE! NIE! Nechajme dieťa žiť bytostne, nechajme ho čím viac pohybovať sa v prírode. Čím viac bude mať pevné zázemie v spojení s prírodou, tým to bude správnejší človek. Žiadne počítače, televízia, čokoľvek nenahradí bytostnú pomoc.
Je to nutné a uvedomme si ešte ďalšiu vec čo sa týka detí, že tak ako som hovoril, že sa zopakuje od počatia až po okamih inkarnácie celý vývoj živočíšnych druhov, tak od okamihu narodenia až po dospelosť sa zopakuje individuálny duchovný vývoj. Všímajte si to na svojich deťoch a vyciťujte, čo ich láka. To zbadáte, že povedzme niektoré dieťatko sa od malička rado hrá na učiteľa. Alebo že hrá sa len s bábikou a v kuchynke a robí sťaby domácu pani. Môžete predpokladať, čo v istom období života ten človiečik, ktorý k vám prišiel, ľudský duch, ktorý sa inkarnoval, čo robil v minulosti. Povedzme ja som zažil také obdobie s mojou dcérou, že hádam pol roka len predávala. Nazbierala kamene, drievka, natrhala si lístky papiera a musel som si kupovať a ona predávala a vážila, nepochybujem teraz, to som vtedy nevedel, že musela pracovať v obchode. Skúste sa zamyslieť nad svojimi deťmi. K čomu ich to láka. Čo robia prirodzene bez toho, aby im to niekto kázal a nútil ich do toho. Ako sa prejavujú. A vo všetkom tom ich môžeme usmerňovať svojimi názormi. Že ak by chcela švindľovať pri svojom predávaní, ja jej poviem, to sa nerobí, to sa nesmie, to sa nemá. My môžeme svojím príkladom, svojím životom ukazovať, ako riešiť životné situácie, ale nemôžeme ich meniť.
Takže predsa v tom období dospelosti sa nám dieťa skoro vždy vymkne z rúk a žije tak, ako ono chce. Samozrejme existujú výnimočné prípady, že dieťa pod doslova terorom niektorého z rodičov sa mu podvolí. No ale to je znovu závažný priestupok! Tým je ubíjaný duch. Znovu je to zabitie v duchovnom slova zmysle.
My sme prijali hosťa. On nám pomáha, my mu máme zabezpečiť, aby do dospelosti prišlo pripravené telesne a primerane vychovávané a potom už dieťa má žiť po svojom. V rodičoch je poväčšine tendencia: no, si moje dieťa, aj keď máš dvadsať, aj tridsať, ja poznám, napríklad moju sesternicu, jej mama mala osemdesiat a sesternica mala šesťdesiat, stále to bolo jej dieťa, ktoré chcela vychovávať. Toto si dajme zo svojho registra vlastností voči svojím deťom preč! Dieťa má vyletieť z hniezda a žiť samo. Má sa učiť bojovať, má sa učiť žiť v prežitiach, nie aby sme ho my viedli za ručičku a rozhodovali zaňho. To nie! Nič sa nenaučí.
Proste všetky direktívne spôsoby rodičov tu nestačia. My máme dieťaťu dať istotu: My ťa máme radi, vždy ti budeme radi pomáhať. Si náš, si naša, nech by si urobil čokoľvek, nemaj žiadne obavy. Keď budeš chcieť, príď sa poradiť. Ja ti z najlepšieho srdca, vedomia aj svedomia poradím. Ale rozhodnúť sa budeš musieť ty sám. Nie moje rozhodnutia ťa budú viesť životom, ale tvoje rozhodnutia aby si vedel v prežívaní pochopiť, ako je to. Nedržme ochrannú ruku donekonečna nad svojimi deťmi. Akonáhle dospejú dajme im možnosť slobodne sa rozhodovať a žiť. Dalo by sa povedať, načo potom toto všetko hovoríme, keď sa učíme len v prežívaní. Lebo my sa skutočne duchovne učíme len v prežívaní. Ale pozor! Samotná bolesť z prežitia ešte nám nedáva duchovnú znalosť. My to musíme prijať vedome. A všetky znalosti z Posolstva nám dávajú možnosť vedome posudzovať prežívanie bolesti. A až potom, keď poznáme, čo nám prežitie v bolesti vlastne prinieslo a prečo prišlo, až vtedy sa to stáva naším duchovným poznaním. Teda ešte trpieť je málo. Keď nepochopíme, prečo utrpenie prišlo, tak sme nepochopili nič. Až pochopením sa učíme, lebo prežívanie si nezamieňajme s utrpením. Prežívanie nie je utrpenie. Utrpenie je len časť prežívania, ktoré má vyústiť v pochopenie poznania, ktoré si potom odnášame pre celé bytie.
Viem, že by sa na tieto témy dalo rozprávať veľmi veľa. Je ešte dvadsať minút, takže nechám vám teraz možnosť pýtať sa, pretože iste vznikli niektoré situácie, ktoré vás niečím oslovili a budeme si môcť ešte v tej ďalšej časti porozprávať o niečom inom. Prosím.
1.1 Umělé přeruše
ní těhotenství
Otázka: Pane doktore, před časem byl natočený film o dění, co se děje při umělém přerušení těhotenství. Ten plod tam manévroval, unikal, strašlivě se bránil. Není to důkaz toho, že duch je v tělíčku dřív?
Odpoveď: Vezmime si hoci žubrienku v potoku alebo akéhokoľvek malinkého živočícha, napríklad muchu, ak budeme naň útočiť, ona bude unikať. Veď je to živá bytosť. Ešte raz. Telíčko, ktoré sa vyvíja v maternici maminky, je živá bytosť, ktorú však môžeme pripodobiť len k najvyššie vyvinutému zvieraťu. Nič iné. Chápete? Rozdiel medzi človekom a zvieraťom je v tom, že pozemský človek má v sebe inkarnovaného ducha. Celým tým vývojom, čo živočíšna ríša prešla až po tie najvyššie primáty, do ktorých sa inkarnoval ľudský duch, veď to boli živé organizmy. Veď bráni sa i psík i mačka i žabka i vtáčik, každý sa bráni.
Takže to je živý organizmus, ktorý sa bráni útoku, ktoré ono cíti, pudovo cíti, že má byť zničené. Vidieť to, to ľudí oslovuje veľmi citovo, ale človek pozemský to ešte nie je. Pozemským človekom sa to stáva až v okamihu inkarnácie. To je ten okamih prvých pohybov a možno by sa to dalo pripodobniť, čo sa vtedy deje. Iste poznáte, to budem citovať len pána Steinpacha, okamih, keď zaspíme, a zrazu nás zobudia a nás trhne, mykne. Naše vnútro, duša s duchom boli trošku na prechádzke. Zobudili nás, museli sa okamžite rýchlo magneticky spojiť a to je to trhnutie pri náhlom zobudení sa. To nás až tak vyhodí na gauči alebo na posteli.
Takže to je okamih, ktorý maminka cíti v brušku a i keď sa to dieťatko hýbe všelijako, kope nôžkami, už to nikdy nie je TO. To môžu potvrdiť len maminky, to my muži nevieme potvrdiť.
Takže, myslím si, že bráni sa bytosť pudom sebazáchovy. Ale človek to ešte nie je. Pozemský človek v pravom slova zmysle.
1.2 Mohlo by sa stať, že by sa duch nemohol inkarnovať?
Otázka: Mne je to dosť jasné, ale mám takú otázku: mohlo by sa stať, že by sa ten duch nemohol inkarnovať? A že by sa tak mohol narodiť človek?
Odpoveď: Podľa mňa nie. To by muselo vždy končiť spontánnym potratom.
Napadá ma pri tejto otázke klonovanie. V poslednej dobe sa hodne hovorilo o klonovaní oviec a robí sa analógia, že to bude hrôza, keď sa to bude aplikovať na ľudí. Pre tých, čo o tom vedia menej: existuje istá technika, pomocou ktorej po odobratí ktorejkoľvek bunky z človeka, možno spôsobiť taký mechanizmus, že tých zárodočných vajíčok, ktoré môžu dať zárodok pre človeka, možno urobiť koľkokoľvek. Povedzme, vyberme si nejakého génia a získame desať, sto, tisíc géniov? Koľko chceme? Tak by sa to mohlo zdať.
Zamyslime sa však nad tým, že z nášho poznania k čomu musíme dôjsť? Ešte raz, chápete ten mechanizmus? Že možno doslova vyrobiť veľa zárodočných vajíčok. To nie práve tie, ktoré vznikajú z mužskej a ženskej pohlavnej bunky, ale tým, že sa preberú isté informačné systémy z ktorejkoľvek bunky človeka, to je jedno, či z kože, či z oka, či zo sliznice žalúdka, to je úplne jedno, my totiž v každej bunke máme informáciu pre celého človeka. My v každej bunke máme plán nášho celku. Tí, čo vedia niečo o holografii, je to niečo ako holografický systém v biológii. Ale nekomplikujme.
Teda my by sme mohli tých zárodočných vajíčok postaviť do skúmaviek aj tisíc. My vieme o ženách, ktoré príjmu oplodnené vajíčko. Napríklad krásna herečka, nechce si pokaziť postavu. Po umelom oplodnení jej vajíčka pohlavnými bunkami jej manžela v skúmavke je tu zárodok nového života. Ale ona preto, že si nechce pokaziť postavu, si najme ženu, ktorá donosí toto vajíčko. Urobí sa istá dohoda, aj finančná dohoda, zaplatí sa to. Myslím si, že poznáte tieto prípady. Takže vajíčko sa začína rozvíjať, samozrejme telesným vzhľadom to bude dieťa od herečky a jej manžela. Ale keď poznáme duchovné deje, duchovne to bude predsa dieťa tej ženy, ktorá sa na túto "prácu" dala. To nemôže byť nikdy dieťa tých rodičov, ktorí mu dali telesný vzhľad. O duchovne rozhoduje tá žena. Preto si myslím, že tam by nemali byť žiadne pochybnosti. A samozrejme vznikajú spory, že niektoré tie ženy zmluvu nesplnia, oni cítia také materské puto k tomu dieťaťu, že nie a nie. Zmluva sem, zmluva tam, ja si to dieťa nedám! A právnici majú problém, čie je to dieťa.
No čie? Duchovne patrí predsa tej mame. I keď dieťa samozrejme nepatrí ani mame ani otcovi, dieťa je samostatný tvor, ktorý prišiel na pozvanie. Lenže my už si vymýšľame umelé pozvania. A špekulujeme. Samozrejme toto sa dá. Ale vidíte, k akým komplikovaným situáciám to vedie?
A či je možné, aby sa duch neinkarnoval a aby sa narodila bytosť bez ducha? Myslím si, že to možné nie je, pretože ten ďalší vývoj je závislý práve na čistote ducha. To bola zatiaľ len biologická sféra, najvyššie vyvinuté zviera a ďalší vývoj je umožnený len prítomnosťou ducha. Ak sa ten duch neinkarnuje, tak v tom 4-5 mesiaci dochádza k spontánnemu potratu. Pravdepodobne toto by sa dialo i pri tých genetických manipuláciách, ktorým hovoríme klonovanie.
Nedávno prebehla správa, že v Spojených štátoch sa narodili jednovajcové štvorčatá. To bola doslova senzácia. Poznáte to, jednovajcové dvojčatá sa podobajú ako vajce vajcu. Dvojčatá sú pomerne časté, trojčatá veľmi zriedkavé a štvorčatá, ja sa nepamätám za celú svoju dobu pôsobenia v medicíne, že by sa narodili jednovajcové štvorčatá. Čo to znamená, jednovajcové štvorčatá? Totiž vieme, že duch si tvorí telo. Náš vzhľad je daný nakoniec naším duchovným životom. To sa nedá zaprieť. My máme všetci na našej tvári a na našej postave zapísaný život nášho ducha. To znamená, že jednovajcové štvorčatá musia byť mimoriadne podobní štyria ľudskí duchovia. Chápete? Inak by to nemohlo byť. Ja neviem, akým presným mechanizmom sa to deje, to oddelenie na štvoro v počiatočných fázach, ale na tom nezáleží. Ešte raz, keď sa narodili jednovajcové štvorčatá, museli to byť štyria veľmi podobní, skoro identickí duchovia. Totiž identickí úplne nie, lebo aj tie jednovajcové dvojčatá mama vie rozoznať, veď tá má o jedno bodku na chrbátiku viac ako tá druhá. Inak sa nedajú rozoznať nijak, ale nejaké malilinké znamenie vždy majú. Každá minimálna odchýlka hovorí, že tam je niekto iný.
No a teraz v tom genetickom manipulovaní, v tom klonovaní, my by sme chceli vytvoriť tisícky géniov. Alebo milión poddaných robotníkov, ktorí budú poslušne robiť, čo im niekto nakáže. Ale ja si myslím, že možno by sme našli za takých okolností tisíc žien, ktoré by chceli donosiť tých tisíc vajíčok, samozrejme ani to nie je tak jednoduché, máloktoré sa ujme, ale keby sa aj ujali všetky a že by sa dostali do situácie vývoja, dostali by sa do druhého stavu takýmto umelým prenosom, našlo by sa tisíc, alebo milión identických duchov? Nenašlo! Takže to by muselo stroskotať a väčšina týchto gravidít by skončila potratom.
To je môj pohľad na celú túto problematiku z duchovného hľadiska. Samozrejme vo zvieracej ríši je to niečo iné. Nejde o ducha, ide o dušu. Ide o časť skupinovej duše. A tam je to možné. Ale do ľudského, teda do duchovného, preniesť, neverím, že je to možné. Stvorenie má isté presné pravidlá a hranice, cez ktoré my, ľudia, nemôžeme, aj keď si to namýšľame. Rozum by to mohol aj nejak vymyslieť, ale zákony to nedovoľujú. To proste nejde. Aj keby sa navonok mohli podobať, vo vnútri by to bol vždy niekto iný. Pretože každý sme sám osobnosťou, neopakovateľnou.
1.3 Samovoľný potrat
Otázka: Ja by som sa chcela opýtať, ako je to z duchovného hľadiska, keď nastane samovoľný potrat a lekári to umelo udržujú, až do narodenia.
Odpoveď: Existuje i taká poloha, že príroda, prirodzeným behom života čosi naznačuje. Že pravdepodobne to nemá tak byť. Ja si myslím, že ak je tu medicína, ktorá má pomáhať ľuďom, my máme urobiť všetko preto, aby sa život udržal, ale keď to nie je možné, nerobiť z toho žiadne nešťastie.
V súčasnej dobe je stále viac a viac problémov s donosením. Veľmi veľa žien končí v pôrodnici alebo na ženskom oddelení s tým, že je to takzvaná riziková gravidita. Tento pojem už sa zabehal, že pomaly už každá druhá gravidita začína byť riziková. Je tam nejaký problém. Taký, či onaký. Znamená to, že ženy ako celok sa dostávajú do rizikovej polohy, do nie správnej polohy. Pretože správne žijúca, žiariaca žena nemôže mať problém. Svedčí to len o odklonení sa ženstva od správneho spôsobu života. A nevidím nič zlé v tom, ak sa pomáha udržovať, povedzme dieťa, lebo totiž, ak to nie je v súlade so zákonom, tak sa to nepodarí.
Chápete? Ak sa to podarí, tak to musí byť znovu vo vôli Božej. Ak to nemá tak byť, môžu doktori sa aj na hlavu postaviť, nedá sa to. Ale tá žena, pokiaľ je v nemocnici na rizikovej gravidite, sa odpojí od tohoto sveta, mnohého temna, ktoré na ňu útočí a zamyslí sa nad sebou a začne sa venovať vo svojom vnútri len prosbám, aby to všetko dobre dopadlo. Odpojenie sa od sveta, prosba, to je svojím spôsobom už niečo, čo sa môže dostať do pozície modlitby. Môžem prosiť, veľa žien túži po deťoch a dopadá to stále tak a tak. To odpojenie sa od sveta v tichosti nemocničnej izby môže tej žene pomôcť zmeniť sa do správnejšieho smeru. Výsledkom čoho je správnejšie žiarenie a možno si uvedomí v tej nemocnici, že zmení svoj spôsob života, keď sa vráti.
Teda všetko je dobré, čo sa deje a my doktori zachránime len to, čo je možné. Čo nie je možné, to sa nedá.
1.4 Dobré či spravodlivé?
Otázka: Ja by som mal jednu poznámku, neviem, či by nebolo vhodné slovo dobrá nahradiť slovom spravodlivá. Hovoríte, že všetko je dobré, čo sa deje, ja by som povedal, že je to spravodlivé, čo sa deje. Lebo ono to nemusí byť dobré, to sú dôsledky niektorých zlých chcení.
Odpoveď: Myslím si, že sa môžeme na tom dohodnúť, že všetko, čo prichádza, je spravodlivé, čo je spravodlivé, je v súlade so Zákonom. I keď je niečo veľmi prísne, je to vždy v súlade so Zákonom lásky. Je to Spravodlivosť - Láska - Čistota. V tom trojuholníku dôjde vždy k Láske.
Zlo Stvoriteľ nepostavil do Stvorenia. Zlo je to, čo sme my vytvorili pokrivením Božích zákonov. To, čo na nás dopadá, čo my hovoríme, že je zlo, to je spravodlivosť. To znamená, muselo dopadnúť, lebo my sme si to založili tým, že sme nešli cestou Božích zákonov.
1.5 Dobré či spravodlivé? – poznámka
Poznámka pýtajúceho sa: Lebo to tak ukľudňuje, že nerozmýšľaj, aj tak je to dobré, čo sa deje. Nie! Zamysli sa, niečo sa zlé stalo, je to spravodlivé.
Odpoveď: Áno, aby si to už v budúcnosti neopakoval. Súhlasím s tým, čo hovoríte, nech nás to nevedie k uspokojeniu, ale k zamysleniu, kde sme urobili v minulosti chybu.
1.6 Bytostná duša v plode?
Otázka: Dostali sme sa tu do diskusie, že pri tom počiatočnom plode, keď sa to dieťa bráni umelému prerušeniu tehotenstva, či tam je bytostná duša, alebo nie je.
Odpoveď: To neviem, na to vám neviem odpovedať. O vstupe zvieracej duše toho veľa nevieme, takže radšej sa nepúšťajme k špekuláciám o tom, čomu nerozumieme celkom, ale pre ľudí je dôležité, čo sme si povedali: že tu ide o zabitie nádeje v zmysle duchovnom. A zabitie nádeje je mimoriadne dôležitá udalosť.
1.7 Pretrvávanie partnerstva kvôli dieťaťu
Otázka: Teraz je skôr taká tendencia žien, že napríklad nežije s partnerom, ale len kvôli dieťaťu neodchádza od toho partnera a prežíva ťažký život len kvôli dieťaťu.
Odpoveď: Teda ako sa postaviť k tomu, že či je to správne, ak nežijú spolu s manželom dobre a len kvôli dieťaťu ostáva v manželstve. Nájdu si svojich partnerov a naoko sú ako manželia. Samozrejme, že ten život nie je mravný, je nemravný. Keby si nenašli ani jeden iného, a napriek tomu by vedľa seba žili, tak tu môže byť aj istá karmická záležitosť.
Ja vám môžem na záver povedať, čo sa mi stalo v januári tohto roku. Išiel som zo zdravotníckej školy a na križovatke stálo auto. V tom aute bola žena, snažili sa jej vysvetliť cestu, lebo si pomýlila cestu. Z diaľnice zbehla niekam, kde nemala ísť a teraz sa mala vrátiť späť. Ja idúcky okolo jej vravím, ja tadiaľ idem, ide to popri našej nemocnici, tak ja vám tú cestu ukážem. Sadli sme si do auta, to bola obchádzka asi jeden kilometer. Za tých pár sekúnd, čo sme boli spolu, som sa len spýtal, že odkiaľ ste, lebo som počul cudzí prízvuk, ste z Juhoslávie? Nie, ja som z Ukrajiny. A ako sa vám páči na Slovensku? Je tu krásne, ale mne sa už nechce ani žiť.
Pre mňa to bola výzva. Už sme boli pred nemocnicou, ja jej vravím, zajtra mám nočnú službu, ak chcete, príďte za mnou, tu máte moje telefónne číslo. Prišla. Jej príbeh v kocke bol asi nasledovný: Táto žena má asi 40 rokov. Volá sa Tatiana. Prečo to nešťastie? Ukazovala mi aj list, ktorý posielala do istej redakcie, aby jej poradili, pomohli, lebo že ak nie, ona už nevidí východisko, že si vezme život spolu aj s dcérkou, s ktorou bývajú medzi Ružomberkom a Liptovským Mikulášom. Vydávala sa prvý raz asi ako 18-ročná a vydávala sa za krásneho mládenca, mali spolu synčeka, ale po dvoch rokoch zistila, že sa s tým chlapom nedá žiť, lebo pije. Bol to alkoholik. Istú dobu bola potom sama, potom si našla staršieho, vravela nie krásneho, ale múdreho, ktorý pracoval na akadémii v Kyjeve, ale múdry-nemúdry, za dva roky sa ukázalo, že sa s ním nedá žiť, lebo je to alkoholik.
Popredala všetko, keď sa to u nás zmenilo po osemdesiatom deviatom roku, prišla na Slovensko nie s malým obnosom peňazí. Zoznámila sa v Ružomberku s jedným pánom inžinierom, zosobášili sa, začali stavať domček, len život to viedol ako režisér tak, že znovu za dva roky sa ukázalo, že sa s ním nedá žiť, že je to alkoholik. Prišla o všetky peniaze, začala podnikať, taký maličký obchodík si zariadila, ale nešlo jej to. Narobila si dlhy, krachovala, život sa stal naozaj bezútešným a náhodou sme sa stretli.
Náhody neexistujú. Jednoznačne to nebola náhoda, to všetci vieme, ale vravela, ja som chodila z Ružomberka do tej obce, kde mám ten obchodík, každý deň, mne sa v živote nestalo za tých 5 či 6 rokov o som tu, že by som odbočila na diaľnicu. Ja neviem, prečo sa pomýlila, ale diaľnica ju vyložila až v Mikuláši na tej križovatke, kde sme sa stretli. Potom som jej povedal, že ja už viem, prečo sme sa stretli, lebo to sa muselo stať, to muselo byť.
Teda prešla touto históriou života, že tretí raz je to tak, ako to je. Dal som sa s ňou do rozhovoru. Bola to žena z bývalého Sovietskeho zväzu, niekde, kde náboženstvo nemalo hlboké korene. Ona vravela, ja som vyrástla ako ateistka, ale vždy som cítila, že nad nami je sila, ktorá nás vedie. Nebolo veľkým problémom jej vysvetliť zákon o spätnej väzbe, nebolo jej problémom prijať reinkarnáciu. A tak som jej potom povedal cielene. Tatiana a vy si viete predstaviť, že v minulých životoch ste vy, ako alkoholička, pretože v Rusku pije veľa žien, čo ona potvrdila, zničili život aspoň trom mužom?
Viete čo, v tom okamihu sa tá žena rozplakala, roztriasla a vraví mi takto: Doktor, ja toto, čo mi hovoríte, v jednej zúfalej noci, kedy som prosila o pomoc, že ja už to neprežijem, tie bolesti, ktoré som prežívala, túto situáciu som už prežila. Ja som už videla túto miestnosť, kde sme, videla som doktora, oblečeného tak, ako vy, ktorý mi povedal presne to isté, čo ste mi povedali teraz. To som ja už prežila pred dvoma týždňami. Veľmi ju to oslovilo, proste tá žena odišla rozochvená domov a vraví mi, no čo mám robiť? Tatiana, už prvá časť vašej prosby sa splnila, našli ste niekoho, ako pomocníka, ja som len nástroj tej vašej prosby a celého systému zákonov Božích, aby som vám niečo poradil. Ja vám môžem radiť len to, že proste ďalej a sľubujte, že budete sa snažiť žiť tak, ako len najlepšie viete.
Ona sa totiž veľmi zlostila na tých chlapov, akí sú. Proste videla v nich to najväčšie zlo na tomto svete. My vieme, že to nebolo zlo, bol to len návrat toho, čo ona sama siala. Vravím, že uvedomte si to, odpustite im a povedzte si, že už vy by ste to už v živote nikdy nerobili. A proste ďalej.
Potom sme sa mali stretnúť o týždeň, ona netelefonovala, rozmýšľam, no, čo Tatiana vyviedla. Ja som bol medzitým niekde preč a potom mi však volala do ďalšej služby, či môže prísť? Už v tom telefóne bolo počuť, že jej hlas je radostný. Takže prišla celá vytešená s tým, že viete čo, to nie je možné. To je zázrak! Od toho dňa, čo sme sa rozprávali sa všetko zmenilo. Ja som ešte tú ďalšiu noc preplakala a prosila. A v ten ďalší deň, to bolo práve Tatiany, prišiel k nej jeden známy s manželkou ju navštíviť a vravia jej, Tatiana, my ťa poznáme ako dobrého človeka, vieme, že si v ťažkostiach. Dali jej takú sumu peňazí, ako pôžičku, že mohla všetko vyplatiť. Bolo všetko v poriadku. A vraví, že od toho dňa ten obchodík ide tak krásnym spôsobom, že je to na neuverenie. A denno-denne z jej dlhu ubúda.
Bol som ju pozrieť teraz v lete a vravela: ja už to mám prakticky všetko v poriadku. Je to všetko na najlepšej ceste, už mám len veľmi malé dlhy, ani sa veľmi ne
náhlim, rozpočítala som si to až do jesene.
Chápete, teda zrazu sa jej úplne zmenil život a svet po pochopení, že to bolestné, čo prežívala v rodine, jej patrilo, po postavení sa do nového pohľadu na život a žití novým spôsobom.
To je krásny príbeh, ktorý napísal život, to som si ja nevymyslel. Z toho by sa dal napísať malý román.
Keď sa uskutoční manželstvo pečiatkové, manželstvo v občianskom preukaze a dopadne to tak, ako to dopadne, ten život, povedzme si, podľa zákonov, ktoré poznáme, je nemravný. Tí ľudia by mali ísť od seba preč. Lebo to nemá ďalší význam. Ale ak ich čosi drží spolu a neodchádzajú k druhému, len si ubližujú stále navzájom, je možné, že tí dvaja boli v minulosti manželmi a teraz si už majú len niečo medzi sebou ešte dovybavovať a v bolesti pochopiť, že sa majú radi. Len do toho my každý nevidíme.
Poviem vám krásny prípad - lebo to je znovu prežité, čo som videl - z Brna, keď som tam bol. Býval som u jednej panej, ktorá mala na nočnom stolíčku obrázok dvojice mladých ľudí, krásnych, okolo 20-ročných, ktorí sa trošku na seba podobali. Tak sa jej pýtam, že kto to je? To je moja vnučka a jej budúci manžel. A vraví, to je zaujímavá história. Naša vnučka, keď išla do veku dospievania, nemala záujem o chlapcov, my sme si mysleli, že to dievča sa ani nevy
dá. Potom začala študovať na vysokej škole a prišiel tam jeden mládenec zo Švajčiarska, o ktorom potom dodatočne hovorili, že ten chlapec nemal nikdy o nikoho záujem. Zoznámili sa a od prvej chvíle im bolo jasné, že sa vezmú. Proste od prvej chvíle nepochybovali, že my budeme spolu manželia. A v priebehu pol roka aj bola svadba.
Oni dvaja nemali záujem o nikoho. Oni si zrejme pri skončení predchádzajúceho života sľúbili: my znovu sa nájdeme a budeme spolu ďalej žiť. Tí dvaja mladí, pri rozlúčke v predchádzajúcom živote, si určite museli dať sľub, že ja znovu sa k tebe vrátim. A tak sa našli a je to krásne.
Tak vidíte, že to treba položiť i do tých krásnych polôh, nielen do tých bolestných polôh života. Skutočná láska ide i za hrob. Toto muselo byť manželstvo v nebi, inak by sa to nemohlo uskutočniť. To je jedno z tých mála. Žiaľ, väčšina manželstiev nie je tých správnych a my ľudia navzájom hľadáme toho svojho pravého. Ale on predsa je a nikdy nie je ďaleko. Netreba ho hľadať na druhom konci sveta. A on je taký pravý, ako boli ten chlapec a tá dievčina. Na to nezabudnite.
My musíme na lásku začať hľadieť inak. Nie si prisvojovať v láske: Si môj! Si moja! Ja si ťa nedám! Nedávno sme hovorili s mladými ľuďmi na túto tému, že treba zmeniť ich vyznanie lásky. Som šťastný, že môžem byť tvoj! Chápete? Nie k sebe hrnúť, to nie je láska. Nájsť niekoho, komu sa chcem dať celý.
Rozprávali sme o tom, ako ukončievať takého stretnutia. Ja by som vás prosil, skúsme to skončiť po novom. To, čo sme si tu povedali nechajme v tichosti v sebe doznieť, nerozbime to potleskom a ďakujme Sile Najvyššej, že nám umožnila toto stretnutie, že ja som smel byť nástrojom, aby som dal vám niečo, čo oznámiť mám vám. Takže skúsme sa v tichosti rozísť na obed a nechať si to v tichosti doznieť. Ja vám ďakujem za pozornosť.
http://www.akvamarin.peruno.sk/poradenstvo.htm
